Ako nasrať dobrého človeka pochvalou

Áno. Aj pochvalou.

Znie to ako protirečenie. Pochvala je predsa odmena. Uznanie. Prejav toho, že si niekoho všímam. Ako by mohla nasrať? A predsa — za tie roky, čo vediem ľudí, som to videl toľkokrát, že to už nepovažujem za výnimku, ale za pravidlo, ktoré väčšina lídrov vôbec netuší.

Dobrý človek. Ten, čo maká, ťahá, nevypisuje, len robí a dotiahne vec do konca. A zrazu sedí s kamennou tvárou, hoci si práve niekoho pochválil. Niekedy dokonca jeho. Ale zle.

Pritom líder nemusí byť vôbec debil

To je na tom to zákerné. Nemusíš byť zlý šéf. Nemusíš mať zlé úmysly. Väčšina tých pochvál, ktoré napáchajú najväčšiu škodu, je myslená úprimne a dobre.

Pochváliš verejne, lebo chceš motivovať. Lenže pochváliš toho, kto bol nahlas. Toho, čo to pekne odprezentoval na porade, kým ten, čo to celé v skutočnosti odmakal cez víkend, mlčí v rohu a pozerá do stola. A v tej sekunde si mu neublížil tým, že si ho prehliadol. Ublížil si mu tým, že si nahlas ocenil nespravodlivosť.

A pozor — nie je to závisť. Dobrý človek nezávidí. Dobrý človek znáša krivdu. A krivda vyslovená nahlas, s úsmevom a potleskom, páli oveľa viac ako ticho.

A nemusí ísť iba o projekt

Toto nie je len o robote. Je to o tom, kto je videný. Uznanie je mena. Má hodnotu presne dovtedy, kým ho rozdávaš tam, kde patrí. Vo chvíli, keď ho dáš nesprávnemu človeku, znehodnotíš ho aj tomu správnemu.

Predstav si, že si niekomu roky dával najavo, že jeho práca je samozrejmosť. Nič moc, veď to „len funguje“. A potom príde nový, spraví polovicu toho, a ty zažiariš, aký je to talent. Ten prvý sa nenahnevá kvôli tomu druhému. Nahnevá sa kvôli tebe. Lebo mu práve ukázal, že si ho celý ten čas nevidel.

A teraz prichádza ešte väčšia pasca

Existuje totiž pochvala, ktorá je v skutočnosti požiadavka. Prezlečená za kompliment.

„Na teba sa dá vždy spoľahnúť.“ „Ty to zvládneš, teba nemusím kontrolovať.“ „Vieš, že ťa mám za najlepšieho.“ Znie to lichotivo. Ale dobrý človek to počuje presne tak, ako to je: práve si mu bez pýtania naložil ďalšiu prácu. Pochvala ako vodítko. Poklepanie po pleci, ktoré má význam „a teraz ťahaj ďalej, a najlepšie potichu“.

Tí najschopnejší to vycítia okamžite. A vieš, čo urobia? Nič nepovedia. Len si v hlave odškrtnú, že ich uznanie u teba nie je odmena, ale nástroj. A od tej chvíle sa začnú pýtať, prečo vlastne majú byť najlepší, keď jediné, čo z toho majú, je viac roboty.

Keď sa líder začne báť reakcií

A tu to celé vrcholí. Líder, ktorý raz uvidí, ako pochvala vyvolala napätie, sa zľakne. A začne chváliť všetkých. Rovnako. Za všetko. Aby náhodou nikoho nevynechal.

Lenže pochvala, ktorú dostane každý, prestane čokoľvek znamenať. Je to inflácia. Keď je skvelý každý, nie je skvelý nikto. A ten jeden, ktorý si tú pochvalu naozaj zaslúžil, stojí uprostred toho potlesku pre všetkých a cíti sa presne tak neviditeľne ako predtým.

Tak sa z uznania stane šum. A šum nikoho nemotivuje. Šum sa len prepočuje.

Niekedy totiž „uznanie“ dopadne presne takto. Človek roky prosí, aby ho niekto spomenul. A dočká sa. Spomenú ho. Presne tak, ako si nezaslúžil.

Tak čo s tým

Pochvala nie je nebezpečná. Nebezpečná je pochvala bez rozmyslu. Pochvala od buka do buka. Pochvala, ktorá rieši teba, nie toho druhého.

Chváľ konkrétne — nie „dobrá práca“, ale za čo presne. Chváľ toho správneho — aj keď bol potichu, aj keď to nebolo vidieť na porade. A chváľ tak, aby to niečo stálo a niečo znamenalo, nie aby si si odškrtol povinnosť.

A ak si líder, sprav si dnes jeden test. Spomeň si, koho si naposledy pochválil. A potom si úprimne odpovedz na jednu otázku: pochválil si ho preto, že si mu chcel dať uznanie — alebo preto, že si niečo chcel ty?

Ak ťa to trklo, si presne ten líder, pre ktorého tento blog píšem. Nechaj komentár, ako to máš u teba v tíme — a ak ti to dáva zmysel, posuň to ďalej niekomu, kto by si to mal prečítať.