„Veď to malo byť jasné.“ Nie. Nebolo.

Túto vetu som povedal viackrát, než by som dnes chcel priznať.

„Veď to malo byť jasné.“

Zadal som úlohu. Človek odišiel. O pár dní sa vrátil s výsledkom. Pozriem naň a v hlave mi ide: čo toto, do prdele, je? Veď som predsa jasne povedal, čo potrebujem.

Tak začnem vysvetľovať. Toto malo byť inak. Tu chýba toto. Toto som nechcel. A tamto malo vyzerať úplne inak.

A potom príde moja obľúbená veta: „Veď to malo byť jasné.“

Dnes pri nej spozorniem. Pretože často neznamená, že druhý človek zle počúval. Často znamená, že ja som zle zadával.

V mojej hlave to bolo úplne jasné

A to je na tom najväčší problém.

Ja som totiž výsledok videl. Vedel som, čo chcem. Vedel som, prečo to chcem. Vedel som, ako to asi má vyzerať. Mal som kontext z troch meetingov. Poznal som históriu problému. Vedel som, čo povedal zákazník. Čo povedal kolega. Čo sme skúšali pred pol rokom.

A potom som človeku z toho všetkého povedal asi 30 %. A očakával 100 % výsledku.

Pre mňa bolo zadanie jasné. Len som zabudol na jednu drobnosť. Ten druhý človek nemal prístup do mojej hlavy.

A toto som robil aj ja

Nie raz. Čím viac som bol v nejakej téme ponorený, tým väčší problém to niekedy bol. Pretože veci, ktoré boli pre mňa samozrejmé, som prestal vysvetľovať.

Veď toto predsa vie.
Veď toto sme už riešili.
Veď je logické, že som myslel toto.

Nie. Nebolo.

A najhoršie je, že keď sa výsledok nepodaril, veľmi ľahko som našiel chybu na druhej strane. Nepochopil zadanie. Technicky pravda. Oveľa nepríjemnejšia otázka však je: dal som mu zadanie, ktoré sa vôbec pochopiť dalo?

„Urob to poriadne.“

Jedna z najhorších vecí na zadávaní práce sú podľa mňa slová, ktoré znejú presne, ale neznamenajú skoro nič.

„Sprav to poriadne.“ Čo znamená poriadne?
„Potrebujem to kvalitnejšie.“ Čo znamená kvalitnejšie?
„Buď viac proaktívny.“ Ako presne?
„Skús nad tým viac rozmýšľať.“ Koľko?
„Potrebujem, aby to bolo profesionálne.“ Podľa koho?

A môj favorit: „Vieš, čo myslím.“

Nie. Práve som zistil, že asi neviem.

Potom existuje ešte vyšší level

Zadanie nedáme skoro žiadne. Človek niečo vytvorí. A my mu vysvetlíme, čo všetko na tom nechceme. Upraví to. Znova zle. Tak mu vysvetlíme ďalšiu vec, ktorú sme predtým nepovedali.

Tretia verzia. Štvrtá. Piata.

A líder začína byť podráždený: „Koľkokrát mu to mám ešte vysvetľovať?“

Možno iba raz. Ale celé.

Lenže ani toto nie je také jednoduché

Bolo by pohodlné povedať: za každé nepochopené zadanie môže líder. Nemyslím si to.

Aj na druhej strane sedí dospelý človek. Môže sa opýtať. Môže si overiť, či pochopil výsledok. Môže povedať: „Tomuto nerozumiem.“ Môže si vypýtať kontext. Môže namiesto troch dní práce stráviť tri minúty otázkou.

Zodpovednosť za porozumenie podľa mňa nie je jednosmerná.

Lenže líder má jednu nevýhodu. On väčšinou vie, čo má v hlave. Preto má podľa mňa väčšiu zodpovednosť dostať to odtiaľ von.

A potom som pochopil ešte jednu nepríjemnú vec

Niekedy som zadanie nevysvetlil dobre, pretože som sám nevedel, čo presne chcem.

Mal som pocit. Smer. Predstavu. Ale nie jasný výsledok. Až keď mi niekto priniesol prvú verziu, zrazu som vedel: „Nie. Toto nie.“

To sa stáva. A podľa mňa je to úplne v poriadku.

Problém nastáva, keď predstieram, že som to vedel od začiatku. A človeku potom vyčítam, že neuhádol niečo, čo som ešte pred tromi dňami nevedel ani ja.

Toto je už celkom slušná manažérska disciplína.

Dnes sa snažím rozlišovať dve veci

Existuje zadanie a výsledok, ktorý mám v hlave. A medzi nimi býva niekedy kurevsky veľká medzera.

Preto sa snažím povedať hlavne:

• Prečo to robíme.
• Aký problém tým riešime.
• Čo má byť výsledkom.
• Čo je dôležité.
• Čo naopak dôležité nie je.
• Dokedy to potrebujeme.
• A kde má človek slobodu urobiť to úplne inak, než by som to urobil ja.

Tá posledná časť je pre mňa možno najťažšia. Pretože dobre zadaná úloha neznamená: „Urob to ako ja.“

Aj toto som sa musel učiť

Niekedy človek pochopil zadanie úplne správne. Len výsledok vyzeral inak, než by som ho spravil ja.

Prvá reakcia? Opravovať. Toto posuň. Toto zmeň. Toto by som spravil takto.

A zrazu som už neviedol človeka k výsledku. Viedol som ho k svojej verzii výsledku. To je rozdiel.

Ak výsledok spĺňa cieľ, možno problém nie je v jeho práci. Možno iba v mojom egu.

Najdrahšie nedorozumenia nevznikajú z veľkých vecí

Vznikajú z jednej vety.

„Myslel som, že…“
„Ja som pochopil, že…“
„Mne nikto nepovedal…“
„Ja som čakal…“

A potom sa stretnú dvaja inteligentní ľudia, ktorí boli celý čas presvedčení, že hovoria o tej istej veci.

Nehovorili. Jeden mal v hlave A. Druhý B. A obaja boli presvedčení, že A = B.

Preto dnes pri jednej vete spozorniem

„Veď to malo byť jasné.“

Možno áno. Ale skôr než začnem riešiť, prečo to druhý nepochopil, snažím sa pozrieť na svoju časť.

• Čo som mu reálne povedal?
• Aký kontext mal?
• Čo som považoval za samozrejmé?
• Mal priestor sa opýtať?

A hlavne: bolo to jasné aj mimo mojej hlavy?

Pretože líder nie je platený za to, aby mal jasno v hlave. Musí dostať jasno aj medzi ľudí.

---

Bez cenzúry: Keď človek prinesie úplne iný výsledok, než ste čakali, existujú minimálne dve možnosti. Nepochopil vaše zadanie. Alebo pochopil presne to zadanie, ktoré ste mu dali.

A to sú dve kurevsky rozdielne veci.

Takže keď mi dnes napadne „veď to malo byť jasné“, snažím sa najskôr položiť inú otázku:

„Komu presne?“