„Neviem.“ Najúprimnejšia odpoveď lídra – a niekedy tá najhoršia.

Dlho som bol na jednu vec celkom hrdý. Keď som niečo nevedel, povedal som: „Neviem.“

Žiadne omáčky. Žiadne manažérske divadlo. Žiadne predstieranie, že mám odpoveď na všetko len preto, že som líder.

Neviem. Hotovo.

Považoval som to za otvorenosť. A stále ju za otvorenosť považujem. Len som časom pochopil jednu dosť nepríjemnú vec.

Niekedy moje „neviem“ pomohlo mne viac ako ľuďom predo mnou.
Ja som bol úprimný. Oni zostali v neistote.

Predstavte si úplne obyčajnú situáciu. Človek príde za šéfom.

„Čo bude s naším tímom?“ — Neviem.
„Budeme tento projekt robiť ďalej?“ — Neviem.
„Budú sa meniť podmienky?“ — Neviem.
„Mám s tým človekom počítať aj o tri mesiace?“ — Neviem.

Všetko môže byť pravda. Naozaj to nemusím vedieť. A ja odchádzam z rozhovoru s dobrým pocitom: aspoň som sa na nič nehral.

Lenže človek na druhej strane? Ten odchádza s rovnakou otázkou, s akou prišiel. Len teraz navyše vie, že odpoveď nemá ani jeho šéf.

Super.

Toto som robil aj ja

Až časom mi došlo, že za vetu „neviem“ sa dá veľmi elegantne schovať. Nie vedome. Nie zo zlého úmyslu. Ale dá.

Pretože keď poviem „neviem“, som úprimný. A úprimnosť je predsa dobrá.

Lenže líderstvo podľa mňa nekončí tým, že ľuďom pravdivo popíšem svoju nevedomosť. Tam sa niekedy iba začína.

Dnes už medzi týmito dvoma odpoveďami vidím obrovský rozdiel:

„Neviem.“
a
„Neviem. Ale zistím to a v piatok sa k tomu vrátime.“

V oboch prípadoch som povedal pravdu. Ale iba v jednom som prevzal zodpovednosť za to, čo bude ďalej.

Ľudia nepotrebujú vševediaceho šéfa

Toto nechcem otočiť na druhý extrém. Líder, ktorý musí mať odpoveď na všetko, je podľa mňa ešte väčší problém.

Poznáte to. Niekto sa ho niečo opýta. Netuší. Ale päť sekúnd ticha by mohlo ohroziť jeho manažérsku autoritu. Tak začne rozprávať. A rozpráva. A rozpráva.

Po troch minútach síce stále nič neviete, ale aspoň všetci pochopili, že šéf pozná veľa slov.

„Neviem“ je niekedy jedna z najsilnejších viet, ktoré môže líder povedať. Len nesmie byť bodka.

Za „neviem“ sa dá schovať aj niečo horšie

Toto je tá časť, ktorá sa mi páči menej. Niekedy totiž odpoveď naozaj nepoznáme. Ale niekedy sa jednoducho nechceme rozhodnúť.

„Ešte neviem.“ Možno. Ale možno len odkladám rozhodnutie, pretože viem, že niekoho naserie.

„Uvidíme.“ Možno. Ale možno čakám, či problém náhodou nezmizne sám.

„Musíme si počkať.“ Možno. Ale možno nechcem byť ja ten, kto povie nepríjemnú správu.

A tu je podľa mňa veľmi tenká hranica medzi „nemám ešte dostatok informácií“ a „nemám odvahu za to prevziať zodpovednosť“.

Navonok môžu znieť úplne rovnako.

Čím vyššie ideš, tým viac vecí nevieš

Toto bol pre mňa ďalší paradox vedenia ľudí. Kedysi som si predstavoval, že čím vyššie sa človek v riadení dostane, tým viac odpovedí má. Moja skúsenosť je skoro opačná.

Máte viac informácií. Viac ľudí. Viac dát. Viac meetingov. A zároveň oveľa viac otázok, na ktoré neexistuje správna odpoveď.

• Máme prijať človeka A alebo B?
• Máme investovať sem alebo tam?
• Má tento človek ešte dostať šancu?
• Máme projekt zastaviť?
• Máme zmeniť smer?

Nikto vám na konci Excelu nenapíše: SPRÁVNA ODPOVEĎ: B.

Rozhodnete. A potom s tým rozhodnutím žijete.

A práve tu sa láme líderstvo

Líder nemusí vedieť, čo sa stane. Nemusí mať odpoveď na každú otázku. Nemusí predstierať istotu tam, kde žiadna nie je.

Ale mal by vedieť povedať aspoň toto:

• Čo vieme.
• Čo nevieme.
• Čo teraz urobíme.
• A kedy sa k tomu vrátime.

To posledné som kedysi podceňoval. Pre mňa bolo „neviem“ prejavom otvorenosti. Pre človeka oproti mne mohlo znamenať: „A čo mám teda, do prdele, robiť ja?“

Dnes sa za „neviem“ snažím dať ešte jednu vetu

Neviem. Ale zistím.

Neviem. Ale rozhodneme do piatku.

Neviem. Ale toto sú veci, ktoré zatiaľ vieme.

Neviem. A možno to nebudeme vedieť ani o mesiac. Preto sa dnes musíme rozhodnúť s tým, čo máme.

To zo mňa nerobí múdrejšieho lídra. Stále neviem. Ale človek oproti mne aspoň vie, čo bude nasledovať.

A možno práve toto som sa musel pri vedení ľudí naučiť. Úprimnosť bez zodpovednosti nestačí.

Povedať „neviem“ je úplne v poriadku. Dokonca si myslím, že schopnosť povedať to nahlas patrí k sebavedomiu dobrého lídra.

Ale ak za tým zostane iba ticho, otáznik a človek, ktorý nevie, čo má robiť ďalej — potom som možno nebol otvorený líder. Možno som len veľmi úprimne nechal problém na niekom inom.

---

Bez cenzúry: Ja som sa za „neviem“ párkrát schoval.

A čo vy? Kedy je podľa vás „neviem“ prejavom silného lídra — a kedy už iba útekom pred rozhodnutím?