Si líder alebo najdrahší záchranár vo firme?

Dlho som si myslel, že som dobrý líder.

Keď bol problém, prišiel som.
Keď bol nasratý zákazník, zobral som ho.
Keď obchodník nevedel, pomohol som.
Keď horel termín, zapojil som sa.
Keď bolo treba niečo rozhodnúť, rozhodol som.

Bol som vždy poruke. Super šéf. Aspoň som si to myslel.

Dnes si už nie som istý, či som niekedy nebol len najdrahší záchranár vo firme.

Veď predsa pomáham

Na záchranárstve je jedna zákerná vec. Máte z neho kurevsky dobrý pocit.

Niekto príde: „Máme problém.“ A vy ho vyriešite. Hotovo.

Človek je spokojný. Zákazník je spokojný. Firma je spokojná. A hlavne — vy máte pocit, že ste potrební.

To je celkom návykové.

Robil som to veľakrát

Najmä keď išlo do tuhého.

Ťažký zákazník? Daj ho sem.
Komplikované rokovanie? Idem tam.
Človek nevie, ako sa rozhodnúť? Povedz mi možnosti, ja rozhodnem.

Veď som mal viac skúseností. Často som vedel problém vyriešiť rýchlejšie. A niekedy som ho naozaj vyriešil lepšie.

Lenže potom som si začal všímať zvláštnu vec. Tie problémy sa ku mne vracali. Znova. A znova. A znova.

Najprv som si myslel, že problém sú oni

Prečo sa ma na toto zase pýtajú? Veď sme to už riešili. Prečo to nevedia rozhodnúť sami? Prečo ma potrebujú pri každom väčšom probléme?

A potom mi napadla oveľa nepríjemnejšia otázka.

Čo ak som ich to naučil ja?

Možno sa nenaučili rozhodovať preto, lebo zakaždým, keď mali rozhodnúť, rozhodol som za nich. Možno sa nenaučili zvládať ťažkého zákazníka preto, lebo keď bol naozaj ťažký, prevzal som ho. Možno sa nenaučili niesť zodpovednosť preto, lebo keď začalo byť horúco, prišiel šéf.

Ja.

Záchranár potrebuje požiare

Toto zistenie už bolo trochu horšie. Pretože som sa musel pozrieť aj na seba.

Prečo vlastne líder tak rád zachraňuje? Samozrejme, chce pomôcť. Chce výsledok. Chce ochrániť človeka. Chce ochrániť firmu. To všetko môže byť pravda.

Ale možno je tam občas ešte niečo. Ego.

Keď vyriešim problém, ktorý ostatní nevedeli vyriešiť, som užitočný. Keď zachránim obchod, som dôležitý. Keď všetci čakajú na moje rozhodnutie, mám pocit, že bezo mňa by to nešlo.

A toto sa nepriznáva ľahko. Pretože záchranárstvo zvonka vyzerá ako obetavosť.

Možno však niekedy nezachraňujeme ľudí preto, že nás potrebujú. Možno potrebujeme, aby nás potrebovali.

A potom sa sťažujeme, že nestíhame

Toto je moja obľúbená časť.

Manažér celý deň rieši problémy svojich ľudí. Skáče z meetingu na meeting. Kontroluje. Rozhoduje. Opravuje. Zachraňuje. Večer zatvorí notebook a povie: „Ja už fakt neviem, čo skôr.“

A jeho ľudia? Čakajú na ďalšie rozhodnutie. Od neho.

Vytvoril si systém, v ktorom musí byť pri všetkom. A teraz je nasratý, že musí byť pri všetkom.

To je celkom slušná pasca. A párkrát som si ju postavil aj ja.

Mikromanažment má veľa podôb. Ten môj nevyzeral ako kontrola — vyzeral ako pomoc.

Lenže „nechaj ich v tom vykúpať“ je tiež blbosť

Bolo by krásne zakončiť článok poučkou: Dobrý líder problémy nerieši. Nechá ľudí, nech ich vyriešia sami.

Lenže tomu neverím.

Sú situácie, keď líder zasiahnuť musí. Keď ide o veľkého zákazníka. Veľké peniaze. Reputačné riziko. Človeka, ktorý je na hrane svojich skúseností. Alebo rozhodnutie, za ktoré jednoducho nesiem zodpovednosť ja.

Nemyslím si, že dobrý líder stojí na brehu a sleduje, ako sa človek topí, aby sa naučil plávať.

Otázka je, či ho zakaždým vytiahne z vody – alebo ho naučí plávať.

Dnes sa snažím spraviť jednu nepríjemnú vec

Keď za mnou niekto príde s problémom, snažím sa ho hneď nevyriešiť.

A verte mi — niekedy je to kurevsky ťažké. Pretože odpoveď vidíte. Človek oproti vám rozmýšľa. Hľadá. Motá sa. A vy by ste to za 30 sekúnd vyriešili.

Lenže možno práve tých päť minút, počas ktorých držím hubu, je pre jeho rast hodnotnejších než moja perfektná odpoveď.

Tak sa radšej pýtam:

• Čo by si urobil ty?
• Aké vidíš možnosti?
• Čo je podľa teba najväčšie riziko?
• Čo odo mňa vlastne potrebuješ?

A niekedy zistím veľmi zaujímavú vec. On moju odpoveď vôbec nepotreboval. Potreboval len vedieť, že za svojím rozhodnutím môže stáť.

Najťažšie nebolo prestať riešiť problémy

Najťažšie bolo zmieriť sa s tým, že ich niekto vyrieši inak ako ja. Možno pomalšie. Možno menej elegantne. Možno spraví chybu, ktorú by som ja neurobil.

A možno práve vtedy vzniká líderstvo.

Pretože pokiaľ všetko musí byť urobené presne tak, ako by som to urobil ja — nebudujem tím. Budujem skupinu ľudí, ktorí vykonávajú moje rozhodnutia. A ja zostávam jej najväčším úzkym hrdlom.

Toto ma na tom bolí najviac

Líder môže mať fantastické výsledky. Môže makať dvanásť hodín denne. Môže vyriešiť každý problém. Môže byť najlepší obchodník, najlepší vyjednávač a najlepší hasič v tíme.

A napriek tomu môže robiť svoju najdôležitejšiu robotu zle.

Pretože skutočný test možno nepríde vtedy, keď tam je. Ale keď tam nie je.

Čo sa stane? Zastaví sa všetko? Začne tím čakať? Zvoní mu telefón na dovolenke? Alebo ľudia normálne fungujú, rozhodujú a riešia problémy?

Kedysi by som mal asi dobrý pocit z toho, keby mi po návrate povedali: „Bez teba to tu bolo ťažké.“

Dnes by som bol oveľa radšej, keby povedali: „V pohode. Zvládli sme.“

Možno to menej pohladí ego. Ale podľa mňa je to oveľa lepšie vysvedčenie lídra.

---

Bez cenzúry: Občas sa sám seba pýtam: pomáham teraz tomuto človeku vyriešiť problém? Alebo mu ho beriem, pretože mám potrebu byť ten, kto ho zachráni?

Rozdiel zvonka skoro nevidno. Ale pre tím môže byť obrovský.

Pretože ak musí líder zachraňovať každý problém — možno nemá slabý tím. Možno si ho tak vychoval.