Cudzí bordel nemusíš niesť ďalej

O smetiarskych autách, zákone padajúceho hovna a jednej z najťažších disciplín líderstva.

Nedávno som narazil na jednu myšlienku. Na prvé počutie možno trochu primitívnu.

Ľudia sú niekedy ako smetiarske autá.

Celý deň do seba nakladajú stres, problémy, sklamanie, tlak, konflikty. A keď je korba plná, potrebujú ju niekde vysypať.

Niekedy na kolegu.
Niekedy na podriadeného.
Niekedy na svojho šéfa.

A niekedy si tým kontajnerom jednoducho ty.

Najprv som sa na tej metafore zasmial. Potom som si uvedomil, koľkokrát som také smetiarske auto za tie roky vo firme stretol. A potom prišla tá menej príjemná otázka:

Koľkokrát som ním bol ja?

Vo firme sa nešíria iba informácie

Šíria sa aj emócie.

Šéf dostane tlak zhora. Pošle ho manažérovi. Manažér odchádza nasratý a o desať minút už „rieši“ svoj tím. Človek v tíme dostane naložené a o chvíľu vybehne na kolegu. Ten na ďalšieho.

Nikto ráno nevstal s plánom pokaziť deň desiatim ľuďom. Každý iba posunul ďalej kúsok toho, čo pred chvíľou dostal.

V manažérskom slangu na to dokonca máme názov: zákon padajúceho hovna. 😂 Ak chcete slušnejšiu verziu, hovorme tomu zákon padajúceho lístia.

Generálny zdrbe riaditeľa.
Riaditeľ manažéra.
Manažér teamleadera.
Teamleader človeka v tíme.

A ten už nemá nikoho pod sebou, tak príde domov a zdrbe psa. Hovno úspešne dopadlo až na zem.

Lenže čím dlhšie vediem ľudí, tým viac premýšľam nad jednou otázkou: prečo vlastne musí dopadnúť až na zem?

Líder nie je kuriér

Veľmi ľahko sa povie:

„Vedenie to chce.“
„Zhora prišlo rozhodnutie.“
„Ja s tým nič neurobím.“
„Musíme.“

Tlak som dostal a tlak som poslal ďalej. Hotovo.

Lenže vtedy nie som líder. Som kuriér. Doručil som balík v rovnakom stave, v akom som ho dostal.

Podľa mňa má líder inú úlohu.

Keď máme problém, poviem, že máme problém. Keď sme niečo posrali, poviem, že sme to posrali. Keď potrebujeme zabrať, nebudem ľuďom rozprávať o dúhe a jednorožcoch.

Líder nemá tím chrániť pred realitou. Ale je veľký rozdiel medzi tým, keď ľuďom odovzdám realitu, a tým, keď na nich vysypem vlastný stres.

Niekedy sedím za volantom ja

Toto poznám veľmi dobre aj na sebe.

Dostanem nepríjemný mail. Prečítam ho. Naseriem sa. Prečítam ho ešte raz, lebo z nejakého dôvodu očakávam, že na druhýkrát ma naserie menej.

Nenaserie. 😂

A presne vtedy príde niekto: „Tomáš, máš dve minúty?“ Má úplne normálnu otázku. Lenže ja mu odpoviem ostrejšie, než si zaslúži.

A až neskôr mi dôjde: ten človek nedostal iba odpoveď na svoju otázku. Dostal aj zvyšok môjho predchádzajúceho rozhovoru.

On zaň nemohol. Ani o ňom nevedel. A napriek tomu zaň zaplatil.

Práve v takých chvíľach si uvedomujem, že smetiarske auto nemusí byť vždy ten druhý. Niekedy sedím za volantom ja.

Takto sa robí nábor do konfliktu

Funguje to aj medzi kolegami.

Niekto príde: „S ním sa nedá robiť.“ Povie mi celý príbeh. Samozrejme zo svojej strany. Po desiatich minútach mám chuť povedať: „Tak toto už fakt prehnal.“

Lenže druhého človeka som ešte ani nepočul.

Ak tú emóciu prevezmem, o chvíľu už nie je nasratý jeden človek. Sme dvaja. Pridáme tretieho a z konfliktu dvoch ľudí máme problém polovice tímu.

Takto sa niekedy vo firmách nerieši konflikt. Takto sa robí nábor do konfliktu.

Preto sa snažím rozlišovať: prinášaš mi problém, ktorý máme vyriešiť? Alebo mi prinášaš emóciu, ktorú mám niesť spolu s tebou?

Oboje je ľudské. Ale nie je to to isté.

Lenže líder nemôže byť ani špongia

Tu je druhý extrém.

Ak budem všetok tlak iba zachytávať, aby som pred ním ochránil svojich ľudí, možno budem chvíľu skvelý šéf. A potom ma odvezú. 😂

Líder nemá byť emocionálna špongia. Nemá nasať stres svojho šéfa, problémy kolegov, frustráciu tímu a sťažnosti zákazníkov a večer si to celé odniesť domov.

A práve tu mi prestala stačiť metafora smetiarskeho auta. Lepšie mi sedí iná.

Líder je transformátor tlaku.

Transformátor dostane na jednej strane napätie, s ktorým sa nedá bezpečne pracovať. Nezastaví ho. Ani ho slepo nepošle ďalej. Zmení ho na formu, ktorú systém dokáže použiť.

Presne tak dnes vnímam jednu z úloh lídra. Dostávame tlak zhora, zdola aj zboku. Našou úlohou nie je poslať ľuďom rovnakých 10 000 voltov. Ale ani nulu.

Tlak treba premeniť:

• na informáciu,
• na prioritu,
• na rozhodnutie,
• na konkrétnu úlohu,
• na čin.

Dobrý líder podľa mňa nie je kuriér. Nie je ani špongia. Je transformátor.

A pozor. Nie každý bordel je bordel.

Toto je dôležité. Bolo by veľmi pohodlné označiť každú nepríjemnú spätnú väzbu za cudzie smeti.

Šéf ma kritizuje? Smetiarske auto.
Kolega so mnou nesúhlasí? Smetiarske auto.
Človek z tímu mi povie, že som niečo pokazil? Ďalšie smetiarske auto.

Takto nie.

Niekedy človek predo mnou nevysýpa odpad. Niekedy mi nastavuje zrkadlo. A možno sa mi iba nepáči, čo v ňom vidím.

Preto sa stále učím oddeľovať obsah od obalu. Spôsob, akým mi niekto niečo povedal, môže byť úplne na hovno. Ale stále môže mať pravdu.

Takže prvá otázka by nemala byť: „Prečo sa ku mne takto správa?“ Ale: „Je v tom niečo, čo si mám zobrať?“

Ak áno, vezmem si to. Zvyšok nemusím.

Kto zaplatí za to, čo teraz cítim?

Nemám pod kontrolou, v akej nálade príde človek do mojej kancelárie. Nemám pod kontrolou tlak, ktorý dostal od svojho šéfa. Ani to, či sa rozhodne svoju frustráciu vysypať práve predo mnou.

Ale mám pod kontrolou jednu vec: čo z tej miestnosti odnesiem ja. A hlavne: čo z toho odovzdám ďalšiemu človeku.

Preto si po ťažkom rozhovore skúšam položiť jednu otázku: kto zaplatí za to, čo teraz cítim?

Ak odídem nasratý a prvý človek, ktorého stretnem, dostane môj hnev, hoci s celou vecou nemal nič spoločné, problém už nie je iba v človeku, ktorý mi ten náklad naložil. Problém som už aj ja.

A možno práve v tých pár sekundách medzi „čo som dostal?“ a „čo teraz odovzdám?“ sa ukazuje viac líderstva než na mnohých strategických poradách.

---

Zákon padajúceho hovna možno vo firmách funguje.

Ale to ešte neznamená, že ho musíme dodržiavať. 😂