Spätnú väzbu som dával tak jemne, že znela ako pochvala.

Dlho som si o sebe myslel, že spätnú väzbu dávať viem.

Vedel som predsa, ako sa to robí. Najprv niečo pekné. Potom opatrne to nepríjemné. A na záver zase niečo pekné, nech to dobre dopadne.

Klasický sendvič.

Len som si nevšimol jednu vec. Ľudia si zo sendviča pamätajú chlieb. To mäkké. A to dôležité v strede prehltnú bez žuvania.

„Veď som mu to hovoril“

Príde hodnotiaci rozhovor. Poviem človeku, že s jednou vecou mám dlhodobo problém. A on sa na mňa pozrie úprimne prekvapene:

„Prečo mi to nikto nepovedal skôr?“

Prvá reakcia vo mne: veď som ti to hovoril! V marci! Aj v júni!

Lenže potom som si tie svoje vety prehral znova. „Možno by stálo za úvahu…“ „Skús sa na to niekedy pozrieť…“ „Inak super, len taká drobnosť…“

Hovoril som to tak jemne, že to znelo ako pochvala s poznámkou pod čiarou. On nič nezanedbal. Ja som to nikdy nepovedal tak, aby sa to dalo počuť.

Prečo som to robil

Roky som si hovoril, že som ohľaduplný. Že nechcem človeka zraniť. Že sa to dá povedať aj pekne.

Pravda bola prozaickejšia. Chránil som seba. Nechcel som tú nepríjemnú minútu, keď človeku oproti stuhne tvár. Nechcel som riskovať, že ma prestane mať rád.

Takže moja „ohľaduplnosť“ fungovala takto: ja som mal zo seba dobrý pocit, a človek ďalej robil chybu, o ktorej nevedel. Až kým sa nenazbierala do hodnotenia, ktoré ho zaskočilo.

Nejasná spätná väzba nie je slušnosť. Je to zbabelosť s dobrými spôsobmi.

Ako dať spätnú väzbu, ktorá sa dá počuť

Nič z tohto nie je veda. Len sa to ťažko robí, keď máte plný kalendár a radšej by ste boli obľúbení:

• Čerstvo. Do pár dní, nie na polročnom hodnotení. Studená spätná väzba je už len výčitka.
• Konkrétne. Nie „buď proaktívnejší“, ale „na stretnutí v utorok si mlčal, hoci si o probléme vedel najviac“.
• O správaní, nie o osobe. „Toto sa stalo a toto to spôsobilo“ — nie „ty si taký“.
• Bez sendviča. Pochvala nech žije samostatne, inak jej ľudia prestanú veriť.
• Overiť, čo počul. „Ako to vidíš ty?“ — niekedy má druhá strana fakty, ktoré ja nemám.

Jedna vec na záver, ktorá bolí

Jasná spätná väzba je prejav rešpektu. Hovorí: verím, že to unesieš, a stojíš mi za nepríjemnú polhodinu.

Tá rozmazaná hovorí opak. A ľudia to cítia, aj keď to nevedia pomenovať.

---

Bez cenzúry: roky som si myslel, že som k ľuďom slušný.

Bol som len ticho. A to nie je to isté.